• Katarina Karmazinova

V tieni Oidipa

Slúžky vraj prichádzajú skôr, princezné chodia neskoro a kráľovné načas, hovorí sa. Rovnako sa hovorí, že matka sa vo vzťahu k svojmu mužovi môže chovať ako slúžka, ako princezná alebo ako kráľovná. Aký bol vzťah vášho otca k matke? A čo jeho vzťah k vám? Odvážime sa dnes pozrieť na zdroj svojich tieňov? Kam? No do detstva, samozrejme...


Viem. To, čo teraz napíšem, je stále brané kontroverzne.

Keď som to prvýkrát počula, trochu som sama nepohodlne ustrnula. Ale zaujalo ma to – skúsila som sa zamyslieť a prijať túto psychologickú teóriu s nadhľadom. So špetkou soli, ako sa hovorí v angličtine. Niečo sa potenciálne naučiť. A tak by som aj vás rada vyzvala, pokúsiť sa čítať s otvorenou mysľou. Zamyslieť sa nad tým, čo vo vás zo starého dobrého freudovského tvrdenia dnes rezonuje.

Sigmund Freud vo svojej analýze, ktorá je doposiaľ vnímaná kontroverzne popisuje, že dieťa prejavuje k rodičovi opačného pohlavia lásku a túži nevedome vo svojej prebúdzajúcej sa sexualite po inceste s ním. Do dospelého života teda vstupujeme s prežitkom lásky oidipovského obdobia, to všetko však hlboko uložené v nevedomí, ktoré nás však v dospelom živote zásadným spôsobom ovláda. Naša prvá láska k otcovi a vzorce chovania, ktoré sú v nás otisknuté, sa potom naplno môžu rozvinúť až v našich dospelých vzťahoch.

„Otec je naša prvá láska,“ hovorí Petr Zapletal, kouč, ktorý ide cestou osobného rozvoja skoro 30 rokov a má za sebou množstvo osobne-rozvojových výcvikov i seminárov. Venuje se predovšetkým skúmaniu oidipovského komplexu a vzťahov otcov a dcér.

„Máloktorý otec stopercentne zvládne premenu dievčatka na mladú ženu a dokáže jej bezpodmienečnú lásku opätovať do tej miery, ako by si to dievčatko vždy želalo,“ hovorí Zapletal. Tento model vzťahového správania otca – to, ako na svoju dospievajúcu dcéru reaguje, ako se vzťahuje k nej samej (nielen ku svojej žene), ako nám, malému dievčatku prejavuje pozornosť, či nám ju následne berie, alebo nedáva vôbec, tvorí pre nás chemickú zmesku reakcií, ktorá nám neskôr predurčuje náš (niekdy závislostný) vzťah s mužmi v dospelosti. Náš prvý vzťah s prvým mužom v našom živote – s otcom – totiž závislostný bol. Ako malé sme boli na otcovi a jeho správaní a starostlivosti o nás skutočne závislé – boli sme deti, odkázané na rodičov, bez ktorých si neporadíme.

„V dospelosti pri stretnutiach s určitými mužmi prežívate pocit veľkej príťažlivosti, potom zamilovanosti. Niečo v tele hlási, že je to konečne ON,“ opisuje Petr skúsenosti z rozprávania žen. „Skutočne to môže byť ON, ale nie úplne ten, koho by se si priali. Často to môže byť mentálny obraz vášho otca. Muž, ktorý nemusí byť nijak fyzicky podobný otcovi, ale má podobné zranenia, podobnú charakterovú štruktúru. Môže se teda stať, že to, čo považujeme za príťažlivosť, je akási „softwérová kompatibilita“ vašej nevedomej časti, so zraneniami a traumami. Je v tom istý paradox, skrytá túžba znovu prežiť svoju detskú lásku k otcovi, často plnú bolesti.”

Nevedomý program výberu

Aby sme pochopili, ako se tento program zamilovania sa do určitého typu partnera deje a kde je hlavný zdroj, musíme sa podľa Zapletala vrátiť do takzvaného oidipovského obdobia dieťaťa. To prebieha mezi tretím a piatym-šiestym rokom vývoja.

Je to obdobie, v ktorom si dieťa začína uvedomovať svoju sexualitu a rovnako prežíva túto prvú, možno najdôležitějšiu lásku svojho života – lásku k rodičovi opačného pohlavia, v tomto prípade dcéry k otcovi.

Podľa Mony Lisy Boyesen (Revízia oidipovského fenoménu z biodynamického pohľadu) je detská oidipovská láska vo svojich prejavoch čistá a nevinná a zároveň prudká a vášnivá.

„Cit k otcovi, už v detskom veku plný vášne a prúdiacej energie, ktorý očakáva prijatie, objatie a bezpodmienečnú lásku na oplátku, častokrát naráža na útes, s akým prirodzený prúd života neladí,” vysvetľuje Petr. Miesto milovaného ocka, plného energie, nehy a pochopenia se mnohokrát stretneme s necitlivou postavou, niekedy so slabochom, či neprítomným alebo uzatvoreným introvertom, ignorantom, alebo dokonca od nás tento idol odišiel, opustil vašu matku i nás, možno i zomrel. Variánt je mnoho.

Rôzne modely správania nielen otcov, ale mužov, ktorí majú na nás v detstve vplyv, sa nám ukladajú v nevedomí ako presvedčenia o tom, ako muži fungujú, hovorí Zapletal a dodáva, že pri tých horších scenároch psychika reagovala traumou – energetickým uzlom v tele. Táto sa nám opakovaným výberom podobného typu muža do života vlastne vracia. „Dôsledkom býva jedna či viac trvalých energetických blokov – „zablokované srdce“ – akýsi pancier, odpojené telo, energetické oddelenie pohlavia a srdca, ktoré majú vplyv na prežívanie sexuality v dospelosti,“ hovorí Petr Zapletal.

Vzťah a vymezovanie se k mužským protipólom je zaťažený pocitmi viny. Pocitmi, že „nie som pre ňho dosť dobrá“, „nezaslúžim si lásku“, belosťou, studom, strachom, nedôverou. Emóciami, ktoré nevytvárajú podhubie pre vznik zdravého dospelého vzťahu. Bohužiaľ, keďže toto všetko vychádza z nevedomej oblasti našej psychiky, často si tieto presvedčenia neuvedomujeme, zostávajú v oblasti tieňov.

„Vlastne ani neviete, že máte strach z mužov. Nedôveru pravdepodobne cítite, no netušíte, aký je jej zdroj,” vysvetľuje Zapletal.

„Zrkadlenie vzťahu k môjmu otcovi dodnes pozorujem vo svojom vzťahu k partnerovi i v predošlých vzťahoch k mužom, partnerských aj iných,“ potvrdzuje Edina Valentová, koučka vedomej sexuality a liečivej práce s dychom a zvukom. „Vždy ma fascinuje keď sa zrazu vyplaví nejaký vzorec, či už pocit opustenia, keď sa partner na dlhšie odmlčí, alebo ma nejakým spôsobom neprijíma. Pocit, že buď nie som dosť dobrá, alebo naopak až "príliš dobrá" pre toho druhého. Občas sa zas pristihnem, aké mám sama vysoké nároky na základe toho, aké štandardy spĺňal môj otec a ako ich podvedome aplikujem na mužov okolo seba. Tieto filtre sú tak hlboké, že sa ich nedá len tak "zbaviť". No to ani nie je potrebné,“ dodáva Edina. „Stačí si uvedomiť v danom momente, že tam sú. Potom sa vedome vrátiť do prítomného okamžiku. Ku konkrétnej osobe, s ktorou práve interaktujem.“

Je to o pocitoch

Ide o emócie, ktoré nechceme prežívať a keď ich začneme potláčať, pretože ich máme problém spracovať, potlačujeme ich do podvedomia.

Edmund Bergler z freudovskej školy zaznával teóriu psychologického masochizmu. Podľa tejto si vlastne nepríjemné emócie tajne užívame. Aj keď sa sťažujeme a trpíme v tých situáciách, ktoré „sa nám dejú“ a určite krčíme nos pri spomienkach na všetky maličké i väčšie krivdy, ktoré nám od ockov boli uštedrené v detstve a počas dospievania, podľa Berglera ich máme vlastne radi. Tvoria našu identitu – poznanie seba samého, naše dôverne známe ego. My ľudia však neradi príjmame zodpovednosť za to, čo sa nám v dospelom živote „deje“.

Z vedomej úrovne sa síce sťažujeme, že napríklad stretávame stále ten istý typ chlapa, ktorý sa k nám chová ako ku slúžke, alebo sa z neho vykľuje neschopný ťulpas... no emócie, ktoré v týchto vzťahoch prežívame, nás nevedome priťahujú, pretože sú nám viac než povedomé. Preto si žena s odmietavým otcom často vezme za muža odmietavého muža, alebo bude sama mužov odmietať. Kým si tento program neuvedomí a vedome pracne neodbúra, bude to súčasťou jej identity – ega, ktoré pozná a poskytuje jej napriek utrpeniu, ktoré tiež už pozná, akési horko-sladké potešenie. Znie to trochu, neuveriteľne, však?

Peter Michaelson, americký psychoanalytik a autor knihy Prečo trpíme, ktorý na Berglera nadväzuje, tvrdí, že narcisizmus a egocentrizmus má svoju genézu v detstve. Deti sú egocentrické a seba vnímajú v prvých rokoch ako centrum vesmíru. Ako deti nemáme ešte vyvinutú inteligenciu, a teda poznáme iba svoje vlastné vnemy. Teda ak sa nám do troch rokov deje niečo dobré, vnímame, že sme za to sami zodpovední. No funguje to aj naopak, vnímame, že môžeme aj za svoje negatívne emócie. Inak by to konfliktovalo s tým, že sme stredobodom vesmíru.

Trpko-sladké prežívanie si sami opätovne do života privolávame, keďže funguje podobne ako iné závislosti vytvorené opakovaním.

Z tieňa do svetla

Aj keď je oidipovské obdobie a s ním súvisiaci vzorec zabudnutý, resp. navždy uložený v nevedomí, podľa Zapletala je dôležité ho naozaj vyniesť na svetlo. „Hľadajte súvislosti v typológii dôležitých životných partnerov a v chovaní svojho otca behom svojho detstva, ktoré sú možné si overiť s matkou alebo súrodencom. Skúste vypozorovať svoj skrytý program. Možno tu nájdete spojenie tak jednoduché, že vás nikdy nenapadlo,” nabáda Zapletal.

Ako z toho von? Kľúčové slovo je odpustenie. Hlavnými emóciami, ktoré v sebe zo vzťahu s otcom nosíte, sú väščinou nenaplnené očakávania a s nimi súvisiaci hnev, pocity menejcennosti, nedôvery, niekedy až nenávisti k mužom, nedostatok lásky, pozornosti.

Keď spoločne nahliadneme do dynamiky vzťahov, do ich histórie, vidíme často mužov, ktorí mali veľké problémy sami so sebou. Často mali problém uniesť ťarchu svoho života. Nemali sami dostatok energie a lásky. Sami boli zranení svojmi matkami a otcami. Sami v detstve prešli traumami, ktoré im trochu otupili schopnost cítiť. „Dali nám však život,“ hovorí Zapletal, „to najväčšie a nejcennejšie. Odovzdali nám hromadu kvalít, talentov, vďaka ktorým svojich rodičov stále v sebe cítime.“

„Aj keď sme s otcom mali veľmi zložitý vzťah, som nesmierne vďačná, že aj vďaka nemu som na svete a za všetky výzvy a lekcie, ktoré ma vytvarovali do dnešnej podoby,“ tvrdí Edina podľa ktorej tým pádom minulosť nie je záťažou, ale skôr referenciou toho, ako reagujeme na naše dnešné vzťahy. Byť si vedomý toho, čo vo svojom "balíčku" máme a keď sa objaví "spúšťač" v podobe partnera a my sa ocitneme vo víre emócií. Vtedy je čas na nádych a výdych. Je potrebné sa pozrieť na to, odkiaľ naša reakcia skutočne pramení. Spýtať sa samého seba: Nepoznám toto náhodou odniekiaľ? Je to, čo teraz cítim, skutočne o tom, čo môj partner urobil či povedal, alebo to skôr súvisí zo starým zranením, ktoré si ešte doteraz nosím v sebe?“

Podľa Ediny sa tak každý taký spúšťač stáva príležitosťou na rast v sebe samej a tým pádom aj na obohatenie a prehĺbenie vzťahu s partnerom.

Veľmi pomáha meditácia. Trvá to nejaký čas, kým človek príde na jej účinky a je to veľmi ťažké ich dokázať, ale schopnosť naučiť sa pozorovať svoje emócie, myšlienky a reakcie na ne, má potenciál zmeniť nám život. Pozorovanie svojich reakcií na chovanie ľudí s ktorými sme v interakcii – v tomto kontexte nášho partnera – je prvý krok k uvedomeniu si, čo sa v nás deje, kým sme v určitých situáciach, ako sa hodnotíme a čo z toho pre nás vyplýva. Pozorovanie seba samých je kľúč k osvetleniu svojho tieňa.

Hovorí sa, že slúžkou sa staneš, keď ťa najmú, princeznou sa musíš narodiť a kráľovnú z princeznej spraví intenzívna práca na sebe. Je to na nás.

Contact

Story Done Ltd

Katarina Karmazinova

128 Axminster Road

N7 6BT London 

T  +44 (0) 759 88 80 967

T  +420 (0) 730 156 873

storydonebox@gmail.com

Support

Terms
Privacy Policy

Contact Us

Connect with us

  • Facebook - Black Circle
  • Twitter - Black Circle
  • Instagram - Black Circle

© 2018 - STORY DONE.

All rights reserved.