• Katarina Karmazinova

Otisky vlastného pôrodu

Nevedela som, čo mám čakať, no názov trojdenného transformačno-integračného procesu zaujal. Preskúmaním prvotných otiskov odchádzame s novým pohľadom na to, čo sa vlastne vtedy stalo. Nemyslelo sa tým pozrieť sa na mechanický priebeh pôrodu, ale na to, akým spôsobom to ovplyvnilo naše chovanie v dospelosti.

„Len aby to nebola nejaká ezo-seánsa,“ varoval ma striktne racionálne uvažujúci brat so zošpúlenou perou. Ťažko povedať. Neviem doteraz celkom „racionálne“ vysvetliť, čo presne sa so mnou počas tejto skúsenosti stalo. No môžem ju bezpečne zaradiť medzi zážitky, ktoré môj život a chápanie seba samej rozdelili na obdobie „pred a po.“



Čo sa stalo?

Všetko sa trocha otočilo hore-nohami a postupne objasnilo. Niečo hneď a niektoré uvedomenia sa „zaintegrovali“ do môjho vnímania, chápania a ultimátne správania až o niekoľko dní až týždňov. Všetko si postupne sadalo a mnohé súvislosti začali do seba zapadať ako kúsky lega. K tým najväčším a bezprostredným zmenám azda počítam dočasné ukončenie boľavého rozchodu a odblokovanie veľmi zakoreneného strachu mať vlastné deti. No tiež napríklad aj fakt, že som sa prestala rýpať v nose na verejnosti.

Uuups. Nemôžem uveriť, že som to práve napísala do časopisu, ale zdá sa mi to pre výpovednú hodnotu tohoto článku dôležitejšie než skutočnosť, že to je brutálne hnusné.

Čo to teda je, transformačný workshop zameraný na otisky vlastného pôrodu?

„Všetko, čo sa stane počas pôrodu, ovplyvňuje celý náš život. Ako sa vyvíjame a ako sa neskôr v živote chováme,“ hovorí vo Švajčiarsku žijúci Američan Jullian Gustavson, ktorý už desiatky rokov študuje prenatálne a pôrodné trauma.

Podľa priekopníkov moderného prenatálneho vzdelávania Dr. Williama Emersona a Dr. Karltona Terryho, u ktorých Jullian pôsobil ako asistent, sú

primárne traumy často pôvodom našeho utrpenia a z veľkej vetšiny tvoria náš charakter.

„Tento prístup nám umožní integrovať skúsenosť, ktorá nikdy spracovaná nebola a prinesie nám čerstvý pohľad na vlastnú hodnotu,“ vysvetľuje Jullian. „Možno dokonca budeme schopní vzdať sa svojho mechanizmu boja o prežitie, prílišnej prispôsobivosti, alebo len nezdravých zvykov, ktoré máme ako dospelí.“

Jullian teda zameral celú svoju terapeutickú prax na dôležitosť okolností zrodenia a pôrodu.

Naše narodenie, traumy a iné tabu

Mnoho ľudí je k práci s pôrodom priťahovaných, pretože majú pocit, že je v nich niečo, čo sa môžu k téme „kto som“ dozvedieť. Narodenie je pre mnohých ľudí kontorvezná téma. „Pre tých, ktorí sú na to pripravení, môže byť táto mystéria zaujímavá, dokonca príťažlivá. Pre iných, naopak, je vlastný pôrod neatraktívne tabu, pravdepodobne z dobrého dôvodu, a preto pre nich naďalej tabu i ostane,“ usmieva sa Jullian. „Verím, že každý trpí na účinok zvyškov nevyriešených osobných a rodinných zranení z obdobia okolo nášho zrodenia,“ dodáva.

Od roku 1999 priniesol BirthWork do Francúzska, Belgicka, Nemecka, Švajčiarska, Anglicka, Chorvátska, Poľska, do Česka a USA. „Zvyčajne chodím tam, odkiaľ dostanem pozvanie a kde sú ľudia otvorení zmenám,“ hovorí o svojej práci.

V mojej skupinke nás bolo spolu asi 23. Viedol ju s pomocným tímom troch ľudí z Prahy.

„Skúsenosti sú zásadný podklad pre ľudské správanie. Naše prežitky v nás zanechávajú otisky, ktoré si v sebe nosíme – akési šablóny, podľa ktorých jednáme vedome či nevedome.“ Tieto otisky majú podľa Julliana obrovský vplyv na to, ako prechádzame okamžikmi, ktoré predstavujú najväčšie „prechody“ a zmeny v živote. „Ak nemáme spracovanú pôrodnú traumu, bráni nám to v tom, aby sme tieto okamžiky prechádzali slobodne a kreatívne,“ vysvetľuje Jullian, „môžeme napríklad v niektorých situáciach ostať zaseknutí.“

Cesta sem a pupočná šnúra

Jullian chcel vedieť hneď v úvode, aká bola naša cesta na jeho seminár, len aby sme si na jeho konci všimli súvislosti – vzorce v chovaní, ktoré opakujeme v podstate celý život. Napríklad chodenie predčasne, alebo riešenie vecí okľukou... Každého individuálny príbeh bol celkom unikátny.

Ja som prišla neskoro. Ako takmer vždy a všade. Tiež to malo význam, ktorý mi docvakol už o pár dní.

„Čo tá pupočná šnúra okolo krku?“ spýtal sa jemne Jullian dievčiny s obrovskou šatkou, ktorú skoro neustále nosila. Čože? Hovorila som si v duchu so zdvihnutým obočím. Keby toto niekto počul...

Z jej rozprávania však neskôr vysvitlo, že o svojom pôrode od rodičov vie, že sa narodila skutočne pridusená, cisárskym rezom, s pupočnou šnúrou okolo krku. Postupne sa počas ďalších dní pri práci v skupine odhaľovalo, ako sa jej prvotný šok pri tomto pohotovostnom vytiahnutí z maternice reflektoval v živote ako pretrvávajúci pocit nemohúcnosti. Akési ustavičné spoliehanie sa na druhých, aby ju „vytiahli“ z problémov.

Náhoda... hovorím si.

Tých náhod však pribúdalo. Prvý deň som len „čumela“. Na to, ako si každý z nás relatívne rýchlo dostal akoby mimovoľne do určitej polohy po krátkych rozhovoroch s Jullianom. Nie každý hovoril veľa.

Môj mozog išiel prvé dva dni na plné obrátky kým zdôvodňoval ako blázon, aby pochopil to, čo sa mi odohrávalo pred očami, naučenou logikov spájania si súvislostí ako najlepšie vedel.

„Narodenie sa neustále v našich životoch prejavuje, stačí byť receptívny a prijímať informácie, ktoré sa nám odhaľujú prostredníctvom tela - to znamená v gestách, znakoch a signáloch. V rodnom jazyku, dokonca v spôsobe ako držíme telo a tak ďalej,“ hovorí Jullian, ktorý podľa slov jeho pomocníka Jakuba Moulisa, študuje celé hodiny nahrávky ľudí, s ktorými pracuje. Sleduje ich individuálne príbehy, no najmä číta ich reč tela...a hľadá súvislosti.

Nič z tohoto som pred jeho workshopom nevedela – a ani som na to príliš nedbala. Zaujal ma kontroverzný názov a bola som zvedavá.

Aj keď sme sa na začiatku venovali štúdiu typu paniev, fáz pôrodu a všetkému, čo sa môže prihodiť, domnievam sa, že sa každému účastníkovi tohoto neuveriteľného „zájazdu“ najviac zapísal jeho osobný prežitok. Opätovné intuitívne zažitie určitej časti vlastného pôrodu. S pomocou nás všetkých. Verte-neverte.

Spomienky sú v bunkách

Podľa Jullianovej metódy si telo pôrod pamätá skrz bunečnú pamäť a naše telá cez tento prežitok dokážu odhaliť, kedy a ako často tento „príbeh“ znova a zas rozprávajú.

„Niektoré deti môžu trpieť nedostatkom kyslíka v dôsledku zhutnenej pupočnej šnúry a niekedy je potrebné ich znova oživiť,“ hovorí Jullian. „Narodenie je traumatické a deti sa pri ňom zrania. Nielenže sú deti nažive a sú cítiacimi bytosťami už pred narodením, ale cítia bolesť a všetko, čo cíti ich mama na rôznych úrovniach. Toto už nie sú mýty, ktoré sa dajú vyvrátiť. Spomienka na tento zážitok sa somaticky uchováva, aj keď je dieťa v bezvedomí. Táto spomienka nie je uchovaná v pamäti ako abeceda. Je to spomienka, ktorá nie je chybná, nie je prerozprávaná alebo znova vyvolaná mozgom. Je stelesnená v našom tele, kde sa môže jeho prostredníctvom zase prejaviť.“

Spomienky sú predsa skreslené...

„Ako je to možné,“ krútil hlavou môj brat, „keď predsa vieme z rôznych experimentov, že keď požiadame ľudí o podrobnosti nejakej udalosti spred troch rokov, troch mesiacov, či troch dní bezprostredne po nej, poskytnú nám úplne odlišný opis tej istej udalosti? Je nemožné spoľahnúť sa na niekoho spomienky, keď vieme, že budú skrátka chybné...“

Jullian súhlasí, že sa nemôžeme spoliehať na výslovnú alebo deklaratívnu pamäť, ktorá je omylná a mení sa pri každom rozprávaní príbehu. Je to však podľa neho ako porovnávať jablká s pomarančami. „Ďalším typom pamäte je implicitná pamäť,“ hovorí Jullian. Je to naučená pamäť a existuje zväčša v bezvedomí. Pamäť uchovávaná v membráne bunky, której existenciu veda len nedávno začala predpokladať, je akýmsi „mozgom“ bunky. Všetky naše prvotné skúsenosti sú tie najcitlivejšie, a preto si ich naše telo pamätá (ako bezpečné alebo nebezpečné) a je možné si ich pripomenúť vždy, keď nám ich znova „pripomenie“ prostredie, myšlienka, vôňa alebo akákoľvek situácia.

„Všetci sme začínali ako jedna či dve bunky a rástli exponenciálne v prostrediach, ktoré boli pre bunku buď bezpečné alebo nebezpečné, a zodpovedajúcim spôsobom reagovali tak, že sme sa pohybovali smerom k nim alebo preč od nich,“ hovorí Jullian. Bunková membrána je cytoplazmatický ekvivalent mozgu. Bunka si zachováva odtlačok životného prostredia a toho, čo sa tam stalo. „V oblasti fenomenológie, bunkovej biológie a psychofyziológie je toho zapísané veľa, čo ma vedie k presvedčeniu, že naše prvé dojmy sú hlboko zakorenené a trvalé,“ opisuje svoju prácu. BirthWork tréning obsahuje rozsiahly stále sa rozširujúci archív článkov a literatúry týkajúcej sa tohto predmetu. „Nemám žiadnu overovaciu metódu, ale ani sa k žiadnej neprikláňam. Pravda o tom, čo sa stalo, spočíva na pozorovateľovi. Ten, kto to pocíti, to vie,” hovorí Jullian.

Dovolenie a hranice

Nahrávali sme sa počas celého procesu na video – samozrejme len keď sme individuálne natáčanie dovolili. Dovolenie si pýtal každý od každého – a na všetko. Bolo to jedno z pravidiel, ktoré zaručilo, že sme sa cítili bezpečne a dokázali sa jeden pred druhým otvoriť, aj keď sme sa paradoxne nikdy predtým nevideli. Táto metóda nielen veľa ľudom zvedomila, ako často sa v živote nepýtajú svojich blízkych o dovolenie na nich vysypať svoje pocity, či výčitky a požiadavky... ale aj obrátene – nás samých sa vždy každý nepýta: „môžem s tebou niečo zdieľať? Môžem sa ti otvoriť?“ predtým, než to na nás „vybalí“. Nastavovanie a prekračovanie vlastných a cudzích hraníc bola téma samou o sebe a viacerí z nás sme si uvedomili, ako na tom sme. Tu, v tomto kruhu, sa hranice rešpektovali. A fugovalo to osviežujúco. Vytvorilo to pocit bezpečia a dôvery s celkom cudzími ľuďmi.

Na tretí deň som začala s ľuďmi skutočne súcitiť. A takmer každý jeden prípad odrazu so mnou rezonoval.

Celý čas som sa pýtala, ako je to logicky možné, keď som sledovala s gučou v hrdle procesy ostatných a pri niektorých sa mi po lícach nezadržateľne valili slzy.

Úplne som však konečne pochopila, prečo som vlastne tam. A tiež o čo ide, až keď som prišla sama na radu medzi poslednými. Stala som tak svedkom toho, čo Jullian nazýva „vlastnou zraniteľnosťou“. Na opisovanie svojho prípadu tu nie je miesto. Veci, ktoré vyplávali na povrch ma samú prekvapili. Ako aj skutočnosť, že som zažila na konci svojho „znovuzrodenia“ čosi fyzické. A nielen ja. Vzalo mi to reč.

Nahrávku o tom, čo sa so mnou stalo, stále mám. Ale neopovážim sa zatiaľ na ňu pozrieť.

„Ja som sa odvážil pozrieť na svoju až po dvoch rokoch,“ zdôveril sa Jakub Moulis, ktorý je súčasťou Jullianovho tímu a dnes sa sám venuje pôrodným otiskom. „A po tak dlhom čase som tomu nemohol uveriť, koľko vecí som týmto prežitkom pochopil a postupne aj zmenil. A nebolo to vždy jednoduché,“ dopĺňa.

Späť do zraniteľnosti

„Niektoré skutočnosti týkajúce sa nášho narodenia a tým, kým sa ako ľudia stávame, sú nevítané, nechcené, neakceptované alebo nemilované,“ hovorí Jullian. „Naše odhalienie sa svetu sprevádza šok, spôsobený i určitým očakávaním toho, kým “máme byť”, toho, že nám niečo “chýba“, že sme “nesprávne” pohlavie a podobne...“

Spôsob, akým sa dôsledky z rôznych očakávaní potom odohrávajú v našich životoch, závisí od nespočetných faktorov. „Dobrou správou je, že sa dajú umiestniť do správneho kontextu,“ dodáva Jullian, „je to všetko v poriadku, tak ako má byť. Všeobecným spoločným cieľom je naše oslobodenie sa od opakujúceho sa utrpenia uvedomením si a akceptovaním toho, čo bolo.“

Majú tieto zmeny dlhšie trvanie? Pýtate sa. Dá sa tvrdiť, že niektoré terapie dávajú ľuďom kľúč k objaveniu a uvedomeniu si toho, čo zmenilo ich systém hodnôt - ale poskytne táto, či akákoľvek terapia aj nejaké užitočné nástroje či rady, ktoré môžu potom ľuďom vo svojom každodennom živote pomôcť?

Nie je to ako odhaliť sa až na kožu ...odhaliť skutočnosti, ktoré podľa slov pragmatických ľudí majú ostať jednoducho utajené a netreba sa v nich „rýpať“?

„Domnievam sa, že zmena musí pochádzať zvnútra každého človeka a sebestačnosť nie je niečo, čo môžem niekomu nadiktovať alebo udeliť. Všetci sa musíme spojiť so svojím vnútorným vedením a naučiť sa mu dôverovať, začať sa naň spoliehať. Kurzy narodenia sú v podstate kurzy vedenia,“ myslí si Jullian a dodáva s úsmevom: „Verím v zázraky, ale „zázraky tvrdej prace” sú tie najtrvalejšie.“

Contact

Story Done Ltd

Katarina Karmazinova

128 Axminster Road

N7 6BT London 

T  +44 (0) 759 88 80 967

T  +420 (0) 730 156 873

storydonebox@gmail.com

Support

Terms
Privacy Policy

Contact Us

Connect with us

  • Facebook - Black Circle
  • Twitter - Black Circle
  • Instagram - Black Circle

© 2018 - STORY DONE.

All rights reserved.