• Katarina Karmazinova

Na Vianoce nebudem doma

Niektorí vysťahovalci a nomádi tam niekde vo svete k sviatočnému stolu nezasadnú. Iní neoblomne dvadsiateho štvrtého vyvárajú kapustnicu, hoci aj v indočínskom časovom pásme. Sú tradície niečo, čo nás definuje, aj mimo domova, alebo na stromčeky možeme kašľať?



Počas svojich trinástich rokov mimo rodnej viesky som Vianoce na Slovensku nikdy nevynechala – okrem jediného razu, keď som bola v Ázii. Vždy som si hovorila, že by mi to u našich neprešlo – azda jediný dátum v roku, ktorý bol nejak nepísane posvätný, aj keď to nikdy s náboženstvom nemalo nič spoločné. Inými slovami: aj keby salónky padali a letenky boli za nekresťanskú cenu, bez akýchkoľvek bočných myšlienok som si rigorózne vybavila voľno a ponáhľala sa… vlastne sa váľať pod stromček.

Rodičia sa počas sviatkov každýkrát požuli, keďže museli stráviť spolu tri konzekutívne dni – ale aj to bolo tradičné ako ten zemiakový šalát.

Blikajúce sobíky v Thajsku verzus spirituálna záležitosť

Môj najlepší kamarát Rasťo je prekladateľ a zopárkrát pracoval cez Vianoce z Ázie. Práve ten jediný raz, keď som zdúchla z rodiska už na jeseň, sme tam trávili sviatočné dni spolu. Aj napriek miestnej absolútne nekresťanskej kultúre sa celý december okolo nás premávali Thajci nastrelení v plyšových kostýmčekoch Santu. Všade bola vianočná výzdoba. Tento marketingový výstrelok na ich kultúrnom pozadí o teplote tridisatich stupňov mal priam groteskný efekt.

“Tie blikajúce sobíky su hrozné, pchajú sa nimi len turistom do zadku,” komentoval to Rasťo. “Ale chcú robiť biznis a verím, že tým ožratým austrálskym turistom sa to páči.”

Rasťo, podobne ako ja, doma Vianoce prežíval, pretože si ich spája so zimou.

“Príroda vtedy spí a má to vplyv aj na človeka. Sme automaticky pokojnejší. Na Vianoce je niečo špeciálne vo vzduchu, stačí sa utíšiť a naladiť sa na to,” hovoril mi.

Strávil už druhý Štedrý deň v trópoch, nebola to však pre neho obeta: “Zmenu občas treba. A hovorím si, aspoň si to budem nabudúce viac vážiť.”

Na kapustnicu sme si však ani jeden v tom horku ani nespomenuli. Akurát sme si naservírovali Perinbabu. Povinne.

Klára kvôli svojmu životu v Austrálii tiež sviatky často prepásla. Odkedy im však v rodine pribudli deti, najmä jej štvorročná neter, nadobudli pre ňu nový rozmer.

“Akoby im to vdýchlo život,” usmieva sa. “Zrazu objavíte celý ten svietelkujúci svet nanovo, keď sa naň pozeráte ich detskými očami. Spomeniete si na vaše vlastné rána, keď ste sa ako malí zobudili plní vzrušenia a cupkali do obývačky. Či už veríte na tradície alebo nie, deti ich milujú, a keď sú deti šťastné, ste šťastní aj vy. A Vianoce sú práve časom, ktorý si ľudia spájajú so šťastím.”

Doma bola tradičná akurát hádka, teraz je to o inom

Či tradície Slováci zachovávajú alebo nie, je samozrejme priamo úmerné s ich vlastnými rodinnými väzbami a silou rodičovského očkovania.

Juraj pomáhal svojej bulharskej žene v Kanade pripravovať šalát. “Odkedy som dal ‘radostné’ zbohom rodnej hrudi, sviatky mali vždy pozitívne ladenú, experimentálnu chuť niečoho nového,” hovorí. “Moja žena Bulharka, a teda, Balkán treba mať vždy rád, či už ľudí alebo kuchyňu, pričom oboje sa principiálne nevylučuje. Čím lepší ľudia, tým lepšia kuchyňa. Na tú bulharskú nedám dopustiť. Kopec syra a zdravej zeleniny bolo príjemným spestrením už beztak obohranej platne, ktorou bolo pre mňa klišé slovenských sviatkov, keď zemiakový šalát a vyprážaný kapor dostanú človeka mentálne do kúta v kombinácii so šumom priemernej slovenskej rodiny,” uškŕňa sa Juraj. “Naozaj, kopec oleja v žalúdku nikdy nespôsobí, že Slovač bude spokojný a šťastný národ.”

Presadzuje teóriu, že otvoriť si jedálničkový horizont stojí za to. “Možno niečo nové na tanieri 24.12. môže spraviť z človeka lepšieho jedinca, ako len tresnúť do stola a neodbáčať od tradícii. Netreba zabudnúť odkiaľ si, no ísť rok čo rok tým istým obúchaným modelom bez rozhľadu, tak sa nikam nikto nedostane… To ma naučil, okrem plejády iných vecí, život mimo Strednej Európy.”

Jana v Londýne tiež potvrdzuje teóriu, ako nám detstvo formuje náš vlastný, už dospelý štýl: “Sviatky pre mňa stratili čaro v puberte. Nejak som ich neznášala, vtedy mnou mávali hormóny. Hlavne môj tatko bol vždy z nejakého titulu proti a matka sa snažila ich mať pekné, takže večné hádky. Tatko ma vždy niekde zavrel a išiel von. Mama potom revala v kuchyni do šalátu.”

Vianoce zase nabrali na význame, keď sa Jana odsťahovala. Mimo Slovenska sa realizuje špeciálnou polievkou a baví ju hostiť ľudí, ktorých má rada tam, vo svojom londýnskom svete: “Vždy sa u niekoho stretneme a každý donesie niečo, čo pre ňho niečo znamená. Spolu ozdobíme stromček, zožerieme večeru a strašne sa opijeme. Síce tu nemám rodinu, ale sviatky sú tu napriek tomu oveľa pohodovejšie…”

Ďalšie veľké plus sú dvojité oslavy: slovensko-anglické, teda 24ho večera, darčeky o polnoci - na prelome - potom 25ho tá anglická. Jana sa ráta, že sa stretnú ľudia, čo tam tiež nemajú rodinu, takže je to pre nich taký spojujúci moment, ktorý potom ešte pár mesiacov odznieva.

“Aj keď som tu, naraz s mojím bráchom doma pozeráme Pelíšky a posielame si cez správy komentáre,” usmieva sa Jana, “to je tradícia, ktorú si zoberiem všade.”

Ema bude tieto Vianoce prvýkrát preč, lebo to jednoducho bolo drahé, letieť na pár dní z New Yorku, najmä ak bude naspäť už na jar. Ema tvrdí, že sa od dôležitosti sviatkov odosobnila, aby ju to nemrzelo. Pre jej rodinu to vždy bola veľká vec, všetci sa zišli – strýkovia, tety, bratranci. Nebyť toho súčasťou bolo pre ňu, rovnako ako pre mňa, skoro tabu.

“Nikdy by ma predtým nenapadlo, že budem niekedy preč. Odkiaľ to ale mám? Myslím si, že je to niečo, čo nám dajú do hlavy rodičia: musíš byť doma – je to sviatok a basta. Pritom ani nie sme pobožní.”

Prvý to porušil jej brat Oskar, ktorý raz kvôli práci neprišiel. Potom aj bratranec. “Všetci hovorili: ‘fúha, Oskar neprišiel’. Potom to ale rozžuli,” opisuje Ema. “Teraz sa cítim menej vinná, nebudem prvá, ktorá sa prehrešila.”

Ema sa snaží od tradícií a sociálnych požiadaviek upúšťať celkovo: “Sviatky alebo svadby… Možno som sebeckejšia, možno iba asertívnejšia, ale dnes si dobre rozmyslím, pre akú príležitost pohnem riťou a preletím oceán. Kto mi je blízky, vie, že mu to vynahradím, keď sa mi to hodí. Nemusím sa pachtiť v čase predražených letov kvôli spoločenským klišé. Odmietam robiť veci preto, že sa to očakáva a necítim sa preto zle. Možno to znie neempaticky, ale viem, že som v iných aspektoch veľmi empatická a kto ma pozná, vie to tiež.”

Kapustnica a komunita je alfa a omega

“Stromček tu bude stáť vždy 24ho. Bodka. Ale nijaké rituály ako hádzanie do popola sa nekoná,” hovorí Martina v Londýne. Má tradičnú večeru a “tým to hasne”, aj keď jej muž Brazílec Vianoce neznáša.

“Brazílsky manžel je v pohode s dvadsiatym štvrtým, jemu je to jedno. Keď som bola sama, snažila som sa byť s tými, na ktorých mi záleží, o tom to je. Teraz tu mám sestru, tak som s ňou a s mužom. Šnicla a kapustnica musí byť, to je základ, keď už nič iné. A to pretrváva, kdekoľvek som.”

Zdá sa, ze cezpoľní si vypestujú celkom iný druh ocenenia svojho času s rodinou, keďže neberú za samozrejmosť, že tam pre nich je, keď načiahnu ruku. Že mama pomôže s vanilkovými rožkami – stačí prejsť cez cestu.

Danka, letuška, ktorá žije ďesať rokov v Dubaji, bola na Vianoce doma iba trikrát a zažila aj také, kedy musela ísť do práce, teda bola sama niekde v lietadle.

“Let je najhorší, ale čím dlhšie som tu, tým to viac beriem s ľahšou hlavou,” opisuje Danka. “Ísť domov je stále najlepšia varianta. Aspoň si s rodinou zavoláme, nejako to prežijeme. Inak si kúpim jedlo, pustím si koledy a idem naspať na let do Dubaja, takže tak. Vianoce si začínam pripomínať dokonca oveľa skôr, než som to robievala na Slovensku. Hlavne keď si ďaleko bez rodiny. Nie ako keď si smenár alebo doktor, tým to veľmi nechýba, ale u nás je to iné, vrátime sa väčšinou do prázdneho bytu, tak je to pre nás dôležité, aj celkovo tie tradície. Dávajú nám pocit domova, akoby to známe, ten pocit, že to stále máme a nejak nás to ukľudňuje.”

Keď mali náhodou viaceré zo slovenských kamarátok voľno, stretli sa. Vypražili rybu, upiekli medovníky. “A to je tiež fajn – vždy lepšie, ako keď je človek sám. Pamätám si na trávenie Vianoc s bývalým priateľom Libanoncom, ktorý sa mi úplne prispôsobil, aj keď nebol kresťan. Vidím to aj na iných multi-vzťahoch, Slovenky si väčšinou presadia minimálne kapustnicu, tá azda chutí každému.”

Danka sa pri myšlienke na kapustnicu usmieva. “Nikdy sme sa na 100% nevedeli dohodnúť, čo ako kto urobí… kapustnica má byť so smotanou? Z čoho máš potom explozívnu hnačku na celý deň, aj na ten ďalší… Šalát bez majonézy alebo s ňou? Surová cibuľa? Východniari majú napríklad päť chodov. Raz jedna východniarka trvala na celej príprave samostatne a mne potom bolo zle, keďže som sa samozrejme prežrala… Teda napriek tomu, že som už roky v Dubaji, tu paradoxne cítim diverzitu slovenských Vianoc možno ešte viac.”

Slzy, kindervajcia a tatko-rebel

Laura chodí aj dnes domov kvôli rodičom, aj keď je v Írsku vydatá. Nechce, aby ostali sami. “Aj keď ich rozčuľujem, tak idem, inak by to bol pre nich iba obyčajný deň. Viem, že to mám zidealizované, ale je to ozaj asi jediná udalosť v roku, ktorá ostala mojej mysli perfektná. Aj keď sme sa hádali, alebo boli zlé časy, mama bola chorá, na Vianoce bol vždy kľud. Mali sme kopec koláčov, stromček svietil, občas sme sa boli prejsť po snehu... Mama psychopatila pred aj po, ale počas nikdy nie. Keď som 24ho v práci, necítim v Írsku nijaké sviatky. Mimo Slovenska Vianoce necítim vôbec. Pre mňa sú Vianoce doma. Na Slovensku.”

Zuzka robila v Londýne všetko vždy ‘poctivo’ slovenským spôsobom, po každýkrát. “Jeden rok, to si pamätám, mal kamarát priniesť stromček a neporiešil ho… a ja som sa normálne rozplakala…” pousmeje sa už dnes nad spomienkou Zuzka. “Ja som strašne na tie stromčeky, to je pre mňa taký symbol. Vždy som to tu riešila podľa našich tradícií. Aj keď som nemohla ísť domov, vždy som si vybavila aspoň dva dni voľna… piekla medovníky, varila kapustnicu, aj som robila rybu, všetko som nakúpila ako som naučená a aplikovala.”

S priateľom Stevom varili na striedačku a tiež zosnúbili anglicko-slovenský systém. Anglický štýl sa však zdal Zuzke oproti nášmu chladný. Tvrdí, že pre Angličanov je to o navštevovaní rodiny, ale nie je to tak silne zakorenené.

“Tie ich vzťahy často nie sú veľmi vrúcne. Napríklad ma zabilo, keď sme jeden rok počas Vianoc prespávali u jeho sestry. Keď sme sa zobudili 26ho, ona už spakovala stromček – Christmas boli over. Celkom krátky proces a ide sa ďalej,” krúti hlavou Zuzka.

Keď sa jedná o tradície, nepostrehla u Angličanov polnočné omše alebo oplátky, med a krížiky na čelo pre ochranu počas celého roka. “Príde mi to tu také marketingové. U nás je to stále viac spojené s náboženstvom… ale teda tiež sa nemodlím. To som si z rodiny nepreniesla.”

Sofia líči svoju pubertu ako strašnú. “Vždy ma sviatky otravovali – po vianočnej večeri samozrejme hneď von, do šenku.”

No v cudzine sa to zmenilo. Keď bola prvýkrát v Liverpooli, boli tam samé Slovenky, takže si spravili náladu a mali všetko: kapustnicu, koláče. Stromček bol malinká, asi tridsaťcentimetrová tuja v koflíku.

“Darčeky sme mali také, že som babám kúpila kindervajcia a zabalila ich do zelenej servítky a baby pokupovali ponožky, takže to bolo strašne cool.

Ťažký bol ale rok na to, keď som bola v Anglicku a všetci odišli domov. A ja som ostala sama, lebo som musela robiť. Takže som dostala úplný hisák, že to nepredýcham, ale kamoška Mirka s manželom ma zachránili. Prehlásili: ‘Ideš k nám, v nijakom prípade sama nebudeš.’ A to bola iná kapustnica. Tak dobre ma prijali, lebo vraj na Vianoce máš pobrať k sebe pocestného. Dostala som aj darček. Vtedy som sa strašne rozplakala. Revala som od dojatia jak mačka.”

Sofia hovorí, že kdekoľvek je, vždy jej hrajú Pelíšky alebo Perinbaba. “Je to pre mňa o rodine, darčeky sú symbolické – už sme vyrástli, chceme byť iba spolu, čo potrebujeme si kúpime.”

K tomu dodáva: “Najviac vtipné boli moje falošné Vianoce doma, so všetkým čo k tomu patrí, 23ho, keďže som musela 24ho odletieť. Hlavne tatkovi sa to ľúbilo - lebo je rebel.”

Na čo sú nám sviatky?

Už vyletením z hniezda človek ide svoju trajektóriu… už nie je ‘doma’, lebo si ten domov vytvoril inde.

Ak sa však cítite previnilo, lebo ste tradične mali byť doma, čímkoľvek domov je, niečo celkom nehrá. Pocit viny v sebavedomej a zdravej mysli nemá čo hľadať. Byť sebecký nie je chyba v systéme, všetci sme sebeckí. Azda to najťažšie je si to priznať a akceptovať to.

Vianoce sú zvláštne, pretože sú originálne náboženským sviatkom, aj preto boli celé stáročia dôležité. Niektoré originálne zvyky ostali, niektoré veci sa popridávali, zarovno so spoločnosťami a kultúrami, ako sa menili. To, že spoločnosť je stále menej religiózna, má za výsledok, že aj Vianoce skomerčneli. Líšia sa od kapustnice ku kapustnici, od rodiny k rodine. Ale sme to stále my, ktorí im pripíšeme význam.

Ako hovorí Juraj: “Ak sa rodina rozhodne, že sa na Štedrý deň vykadí spolu do kúta a budú okolo toho radostne tancovať, prečo nie?”

Tradície sú azda len barličky, ktorých sa pridržiavame, ak sú to jediné, čo mala rodina kedy skutočne spoločné. Ak vzťahy nefungujú, z niečoho, čo má byť šanca na príležitosť byť spolu, sa naozaj môže stať len komerčná sračka a umelo predpísaný dátum.

Mnohí z nás by nikdy neváhali zmeškať Štedrý deň kvôli niečomu, čo je práve pre nich dôležité, a chcú to to práve v decembri niekde inde na svete realizovať.

Mnohí z nás si uvedomujú, že tu rodičia nebudú navždy, že im chýbame, azda o to viac, že nás na sviatky vždy posadili ako deti k stolu, kde sme do seba nadžgali toho kapra, aj keď nám smrdel.

Keď som to prvýkrát vynechala, cítila som sa tiež najprv previnilo. Ale potom mi pri telefonáte s našimi došlo, že sa vlastne nič nestalo. Prečo? Lebo som si to ‘ošéfovala’ počas roka. Moji rodičia vedeli, že tam pre nich som, keď ma potrebujú. Rybu si s nimi zožeriem aj v januári.

Teda aspoň dúfam!

Tak štastné a veselé…

Contact

Story Done Ltd

Katarina Karmazinova

128 Axminster Road

N7 6BT London 

T  +44 (0) 759 88 80 967

T  +420 (0) 730 156 873

storydonebox@gmail.com

Support

Terms
Privacy Policy

Contact Us

Connect with us

  • Facebook - Black Circle
  • Twitter - Black Circle
  • Instagram - Black Circle

© 2018 - STORY DONE.

All rights reserved.