• Katarina Karmazinova

Kto sa bojí minulých životov?

Updated: 3 days ago

Regresná terapia. Stav uvoľnenia, ktorý v sebe nesie prísľub dostať sa aj k spomienkam do tých najzabudnutejších zákutí mysle – ďaleko a hlboko do minulosti, do okamihov detstva, až do prenatálneho štádia, keď ste plávali v maternici... Alebo aj daľej – údajne až do životov minulých, na miesta, kde sa kedysi zrodili vaše strachy či fóbie. Tam, kde sa formovala vaša duša. Máte už obočie trošku nadvihnuté? Verte, neverte...


Keď Klára vošla prvýkrát k Dárii, sama si nebola celkom istá, čo tam hľadá. Traja kamaráti jej odporučili vyskúšať regresnú terapiu so slovami: „Možno nájdeš odpovede na dosiaľ nezodpovedané otázky... Ak sa ti podarí uvoľniť.“

Dária, ktorá sa venovala regresom už roky, bola pevná žienka niečo cez päťdesiat, s krátkym čiernym účesom a všadeprítomným pohľadom uhľových očí, ktorý sa vrýval až pod kožu. V kancelárii s neodmysliteľným terapeutickým gaučom mala povešané skupinové fotky s rôznymi Aziatmi a diplomy za absolvované kurzy v thai-či, reiki, za odbornosť v práci s čakrami. Posadila Kláru za stôl a spýtala sa jej, čo ju privádza.

„Nemyslím si, že mám nejaký konkrétny problém... azda fakt, že nevydržím dlho v žiadnom vzťahu. Vždy zdupkám,“ zamyslela sa Klára. „Počula som o tejto metóde a veľmi ma zaujala. Som skôr zvedavá, čo v tej mojej mysli môže všetko byť,“ šibalsky sa usmiala.

Dária prikývla.

Požiadala Kláru ľahnúť si na spomínaný gauč a uvoľniť sa. Prikryla jej oči, aby ju nerozptyľovalo svetlo.

„Najprv sa zhlboka nadýchnite sedemkrát veľmi pomaličky a vydýchnite,“ povedala svojim vážnym, sústredeným hlasom. Potom, čo sa Kláre sedemkrát zdvihla hruď, pokračovala: „Predstavte si, že máte vypínače na rôznych miestach tela. Začneme od nôh. Jeden máte na vrchnom oblúku chodidla..., na vrchu kolena...“ postupovala až na vrch hlavy a zakaždým sa uistila: „Máte?“ na čo Klára prikývla. Potom požiadala Kláru, aby ich postupne vypínala.

Zaberalo to. Klára pocítila uvoľnenie a aj keď bola celkom pri vedomí, vedela, že je v akomsi tranze, lebo jej rozvibrovalo celé telo.

„Teraz si predstavte výťah,“ požiadala ju Dária. „Opíšte mi ho.“

„Je to starý výťah u mojej babky,“ povedala Klára.

„Dobre. Nastúpte doňho a stlačte niektoré poschodie. Ktoré ste stlačili?“

„Dvojku,“ odvetila Klára a v mysli sa vyviezla k svojej babke, kam chodievala ako maličká a potom aj neskôr, takmer každý deň počas celého detstva. Babka bývala oproti jej základnej škole. Zaklopala na dvere, na ktoré klopala asi miliónkrát a babka otvorila.

Popísala to Dárii.

„Dobre, poďakujte babke – bude Vašou pomocníčkou,“ poradila Dária. „Teraz sa vráťte do výťahu a stlačte ďaľšie poschodie. Ktoré to je?“

„Je to sedmička,“ odvetila Klára a zarazila sa. „Aj keď...sedmička tam nie je.“ Bol to šesťposchodiak.

„To je v poriadku,“ počula Dáriin hlas, „je to priestor mimo Vášho vedomia. Povedzte mi, čo vidíte.“

Klára sa teda nechala vyviesť na neexistujúce poschodie na bytovke a vystúpila na strechu, kde reálne nikdy nebola. Tam vošla do žiarivého bieloružového svetla, ktoré ju takmer okamžite zalialo. Nevidela nič, iba to svetlo a dýchala ho do seba.

„Vidíte tam niekoho alebo niečo?“

„Nie, iba to svetlo. Ale je to krásne,“ usmievala sa a bolo jej dobre.

„Tak poďme sa pozrieť zas inde,“ pobádzala Dária.

A Klára uvidela nový obraz. Ležala na posteli, nevediac kde. Vedľa nej sedel mladý muž a ona sama bola starým mužom. Vnímala svoje telo a uvedomovala si, že je Japonec, s dlhými bielymi vlasmi a bradou.

Uvedomila si bizarnosť tej predstavy, keďže bola pri vedomí, ale videla a cítila všetko veľmi zreteľne – akoby jej myseľ nedala priestor na pochyby. Bola tým Japoncom. Vedela, že je v jeho tele.

„Kde ste?“ spýtala sa Dária.

„Som na posteli,“ popísala Klára. „Zomieram. Som starý Japonec a vedľa mňa sedí môj syn.“ Pri tom, ako vyslovovala tie slová, počula vo svojom vlastnom hlase údiv.

„To je v poriadku, ste na sklonku niektorého života. Čo cítite?“ spýtala sa.

„Som strašne slabý“ odpovedala Klára úplne prirodzene v mužskom rode a v niekde hlave sa jej zároveň vynoril celý zhluk otáznikov, ktorý sa ani len nepribližoval úžasu, aký zažívala z toho, že je niekým iným a že rozpráva, akoby naozaj bola mužom. „Chcem, aby sa môj syn netrápil a vedel, že to je v poriadku. Som veľmi slabý, ale on je silný,“ pokračovala Klára.

„Spoznávate svojho syna?“ spýtala sa Dária. „Je to niekto, koho poznáte v tomto živote?“

Klára mu však nedokázala pozrieť do tváre. Mal ju ponorenú v rukách. Cítila ale veľmi zreteľne svoju vlastnú slabosť a nemohúcnosť. Bolo to silné.

„Skúsime sa presunúť inde,“ pobádzala Dária.

A Klára sa ocitla – zase v Japoncovom tele – v akejsi neznámej kuchyni. Sedela za stolom a pozorovala cez okno slnečné lúče dopadať dovnútra. No nič významné sa nedialo. A tak ju Dária vyzvala ďalej. V zápätí putovala lesom, kde sa hrala ako malé dievčatko na čistinke.

V jednom z výjavov sa ocitla na čerešni v ich záhrade na ich starom dome, kde kedysi bývala ako dieťa. Bola sama sebou a mala jedenásť či dvanásť rokov, na sebe žlté šatočky a pod nimi biele tričko, ktoré kedysi nosila.

Usmiala sa. Ani by sa nenazdala, že tú spomienku vyloví.

„Čo tam robíte?“ spýtala sa Dária.

„Stále sem chodím,“ usmiala sa Klára,“je to moja čerešňa.“

„Ale prečo ste tam? Pred čím utekáte?“ opýtala sa Dária a bola to azda jej prvá navádzajúca otázka.

A Klára skenovala pohľadom celú záhradu. Videla všetko zreteľne: šopu s náradím, stromy, dom, vnútro domu... kým sa jej pohľad nezastavil pri mame, ktorá stála v kuchyni v jej kratučkom, ryšavo zafarbenom účese, ktorý v tom čase nosila.

„Mama sa mračí. Hnevá sa s tatom,“ povedala skľúčene Klára. Ale viac zo seba nedostala.

„Dobre. Pôjdeme ďalej,“ vyzvala Dária.

Potom prišiel zlomový výjav.

„Skačkám vedľa otca – ideme po parku do reštiky pri parku, kde robí. Mám asi päť alebo šesť rokov,“ hovorí Klára, ktorá bola opäť dieťaťom. „Teraz sa hrám kúsok odtiaľ pri pomníčku – hrávam sa tu často. Prekladám kvetináče a hrabkám sa v zemi.“

„Ako sa cítiš?“

„Mhmm.“

„A kde je tato?“ pýta sa Dária.

„Nie je tu. Je v robote...“ zahumle Klára. „Je preč. Chcela by som, aby tu bol. Chcela by som, aby nebol tak často preč,“ láme sa jej hlas a vybehnú prvé slzy, „chcela by som, aby mi venoval pozornosť,“ dopovie Klára a prepukne do plaču, slzy sa jej rinú po tvári ako hrachy.

Potom ju Dária jemne odvedie z obrazu a káže jej aby opísala, kde cíti na tele najväčší tlak. Klára ukáže na hruď a Dária jej povie, aby poprosila babku o pomoc. Potom jej poradí, aby si ťarchu na hrudi predstavila ako hmotu, ktorú jej babka pomôže spáliť v ohni. Pália spolu až do posledného zbytku. Nakoniec ju Dária preberie, kým Klára opäť nesedí na gauči– aj so svojím usedavým plačom. A ten trvá. Dária trpezlivo sedí a podáva kapesníky, ktoré vedľa vytváraju usoplenú pyramídu.

„Ani sme nemuseli veľmi chodiť do minulých životov,“ zhrnie to Dária.

Načo je to dobré

Všetci máme niečo, čo nás trápi a zobrali sme si to so sebou do dospelosti. Niečo, čo sa možno dalo zmenežovať zo strany rodičov alebo vychovávateľov lepšie.

Občasná neprítomnosť otca vo výchove môže chýbať – najmä dievčaťu, ktoré má potom tendenciu si ho idealizovať. Aby si ju otec všímal viac, dcéra sa usiluje svojimi úspechmi o jeho rešpekt. Snaží sa najskôr sebe a svojim neskorším partnerom celý život dokázať, že "na to má", že je sebestačná a dokáže sa perfektne o seba postarať. Napodobňovanie otca často potom pôsobí, že si žena nesie do svojich vzťahov nielen mužské prvky správania sa, ale projektuje do nich otcove zanedbávanie - spôsobuje svojim partnerom to, čo sama zažívala s otcom. Často v kariére dosahuje stále väčšie méty. Vyznačuje sa niekedy mužským temperamentom a chce byť za každú cenu superženou. Neverí na šťastné konce, bojí sa vždy opustenia partnerom, ktoré v detstve zažívala sama, a preto sa jej mnohokrát zmocní deštruktívny idealizmus a zo vzťahov uteká, kým začnú byť vážne - opúšťa pre istotu skôr, než je sama opustená. V angličtine existuje na to výraz “daddy issues” = otcovské problémy.

Keď Klára rozpovedala bratovi, čo zažila, zareagoval na ňu so stoickým kľudom: “To si potrebovala ísť na nejaký regres, aby ti to došlo? Keď som bol malý, čakával som otca niekedy pri dverách celé hodiny. Raz som počul jemu podobný hlas v telke a utekal som do obývačky, aby som potom sklamaný zistil, že to nebol on.”

Kláre to teda dovtedy nedošlo a už vôbec by ju nenapadol nejaký súvis medzi A a B. Otec bol vždy pre ňu bezstarostný hrdina, ktorý ju naučil, že je hlúpe zbytočne riešiť a všetko je vlastne v pohode.

Každopádne a nesporne jej tento prístup pomohol vždy, keď bolo treba preplávať so vštepenou bezstarostnosťou a optimizmom i ťažké situácie. Snažila sa pristupovať k veciam s humorom. Často pomohla aj svojim kamarátom tým, že odľahčila ich problémy. Avšak nikdy predtým by ju nenapadlo, že jej najväčšie forte by mohla byť zároveň aj jej najväčšia slabosť. Kopnúť každý vzťah, čo nevyšiel ako smradľavé hovno pod posteľ… kde ostal aj naďaľej smrdieť, aj keď ho už nebolo vidieť… bolo možno niečo, čo sa dalo ošéfovať aj lepšie.

Nuž, takýto bol regres pre Kláru.

Doktor z Yale a srdce kurčaťa

Klára bola ešte niekoľko dní v šoku z toho čo zažila a samozrejme jej to vŕtalo v hlave: ako je možné, že sa jej vynorili počas sedenia práve tieto spomienky a ako to, že videla seba ako Japonca. A čo ten mužský rod!?

Začala sa zúrivo hrabať v literatúre.

Narazila tak na knihy psychoterapeuta a doktora Briana Weissa, ktorý študoval medicínu na prestížnej Columbijskej univerzite v New Yorku a potom na Yale. Venoval sa svojej psychiatrickej praxi a riešil psychózy klasickými metódami, kým neprišla do jeho ordinácie jedného dňa Catherine, mladá žena, ktorá trpela úzkosťou z klaustrofóbie, a fóbiami od A po Z. Keďže na ňu nezaberalo skoro nič, Weiss sa rozhodol pristúpiť k hypnóze.

Vtedy sa však zmenilo všetko, čomu dovtedy doktor veril. Catherine totiž namiesto zážitkov z detstva v hypnóze opisovala situácie, ľudí a udalosti, ktoré sa odohrali ešte pred jej narodením. Cestovala časom od prehistorickej jaskyne, kde ju raz uzavreli so skupinkou ďaľších ľudí kvôli moru až do vojnových čias. Používala výrazy rastlín a opisovala miesta či kusy oblečenia do takých detailov, že nebolo možné, aby tieto veci poznala – čo si Weiss vždy po sedeniach s ňou overoval v historických knihách a z rôznych zdrojov.

Weiss, bol sám racionálny doktor a agnostik, takže si samozrejme Cathrinine rozprávanie najprv vysvetľoval tým, že to všetko musela niekde vidieť, alebo čítať. Možno to bolo spôsobené kolektívnym vedomím, ako o tom písal Yung, rozmýšľal.

Čo však doktora presvedčilo, bolo jeden regres, v ktorom Catherine na ňho prehovorila úplne inak ako dovtedy. Povedala mu niečo, čo skutočne vedieť nemohla – o smrti jeho malého syna. Povedala, že musel umrieť, lebo mal srdce naopak – ako kurča. Že jeho smrť mala doktorovi ukázať, aký má medicína obmedzený dosah a že všetko nemá vo svojich rukách. Weiss vtedy doslova skamenel. Nemal v ordinácii diplomy a nikdy nezdieľal s Catherine informácie o súkromí. Vtedy sa tieto veci ešte nedali vygoogliť, bolo to v osemdesiatych rokoch. Ani Weissovi priatelia nepoznali nijaké detaily. Catherine nemala odkiaľ vedieť, že jeho maličký syn mal vrodenú srdcovú vadu, anomáliu, ktorá sa vyskytuje možno raz za desať miliónov pôrodov, na základe ktorej zomrel už po pár týždňoch, odkedy ho priniesli z nemocnice. Mal anomálne pľúcne žily, ktoré mali priniesť okysličenú krv späť do srdca. Tieto boli však do srdca nesprávne nasmerované na nesprávnej strane. Bolo to, akoby sa jeho srdce obrátilo dozadu – extrémne zriedkavá vada. Čo sa týkalo podobnosti kuracieho a ľudského srdca, o tom Weiss nevedel nič, ale stále bolo pre ňho šokujúce, ako sa Catherine k tejto informácii dostala.

Klára študovala ďalej jeho knihy, keďže doktor sa začal po skúsenosti s Catherine naplno so svojou ženou regresom venovať a pomáhať ľuďom, nielen s fóbiami, ale aj s terminálnymi ochoreniami, zbaviť sa strachu zo smrti. Dokonca sa stretol aj s Oprah Winfrey, ktorá sa o jeho prácu zaujímala.



Plavba v maternici

Pre Petra, ktorý to tiež vyskúšal, má regres jednoduché vysvetlenie: všetko, čo zažijeme, máme uložené v pamäti a v stave hlbokého uvoľnenia si to môžeme vyvolať.

“Keď som prvýkrát vystúpil z výťahu, dostal som sa pred činžiak jedného kamoša. Inak tam nebolo nič zaujímavé, zdalo sa mi, že to nefunguje a že sa mi budú len vynárať veci z pamäte,” hovorí Peter. “No na tretí pokus som sa ocitol v nejakom guľatom, oblom priestore a dokonca som počul zvuk bubliniek vo vode. Vtedy mi doplo, že som v maternici. Bol som v bruchu. Zvonku presvitalo tlmené svetlo. Terapeutka ma postupne posúvala v čase. V ôsmom týždni som zažil traumu. Asi hádka medzi rodičmi, uvažovanie o potrate, lebo som sa bál o život, cítil som smútok,” spomína Peter a dodáva: “Po pôrode, keď ma dali do rúk tatkovi, som ho odmietal, lebo som ho vinil za to, že navrhoval mame potrat.”

Realita alebo sen?

“Doma mi to naši potvrdili,” hovorí dnes pragmaticky Peter, ktorý s nimi ťažký rozhovor absolvoval.

Myslí si dnes, že vďaka tomuto zážitku poriešil veci, ktoré ho ťažili kdesi hlboko v podvedomí, a mohol odpustiť. Zahojiť rany.

Edina Valentová, transformačný kouč so zameraním na intimitu, vedomú sexualitu a osobnostný rast, si myslí, že regres môže byť cenný, keď si človek uvedomuje kontext celej terapie.

Naše životy sú podľa nej ovplyvnené mnohými aspektmi a často sa môžeme zmäteno pýtať "prečo" sa určité vzory opakujú. Naša výchova a životné prostredie nás formujú.

“Každá duša si vyberá svoju súčasnú životnú skúsenosť podľa toho, čo najviac potrebuje pre svoju ďalšiu expanziu,” hovorí Edina. “Preto môže byť nazretie do minulých životov prospešné a môže poslúžiť ako ukazovateľ, priniesť hlbšie pochopenie toho, čo duša potrebuje a čo ju ovplyvňuje.”

Kľúčom k šťastiu je však podľa nej sústrediť sa na to, čo je tu a teraz. Vziať do úvahy to, čo nás minulosťou chce naučiť a čo máme pochopiť.

“Upustila by som však od lipnutia na niečom, čo sa v minulosti stalo.”

Edina sa tiež pohráva s teóriou, že všetko sa deje súčastne. Podľa tejto schémy v skutočnosti môže byť "minulosť" paralelná s "teraz". “Takže máme moc neustále prepisovať všetko, čo sa nám práve deje, máme moc tvarovať náš súčasný život, a spôsob, ako ho prežijeme.”

Zatvorené dvere

Numerologička Antónia hovorí, že si stav regresu môžeme privodiť aj sami. Na internete je mnoho návodov – podľa nej stačí vytvoriť si v tele dobrú vodivosť správnou stravou, predýchať sa a meditáciou si privolať regresný sen.

Avšak otázkou ostáva, či do toho vôbec “ísť”.

To, či udalosti z minulých životov ovplyvňujú naše správanie a vlastnosti v tom súčasnom je otázne. Nedá sa to dokázať inak než tým, že uveríme zážitkom ľudí, ktorí regres skúsili, či doktorovi Weissovi a iným, ktorí experimentovali.

Náš logický mozog však bude zrejme stále hľadať racionálne vysvetlenie. Existujú nejaké minulé životy?

Hypnóza môže byť nebezpečná, najmä ak terapeut, nemá skúsenosť s tým, ako si poradiť keď navodí psychotický stav, ak náhodou dôjde k traumatizujúcim spomienkam.

Aj keď si to vyskúšate sami, nemáte záruku, že neuvidíte niečo, na čo nie ste pripravení.

Regres by mal mať potenciál pomôcť ľuďom, ktorí pociťujú úzkosť, aby identifikovali pôvod strachu či opakujúceho sa problému, a tak sa s ním lepšie popasovali.

“Ale nedá sa očakávať, že to vyrieši problémy ako zázračným švihnutím čarovného prútika,” myslí si Alica, ktorá popisuje, ako videla veci, ktorých sa zľakla a nevyriešila všetko v jednom sedení. Bola to na ňu vraj taká “pecka”, že jej podvedomie povedalo stop, takže už nemohla pokračovať. Ak by mala odvahu ísť ďalej, možno by to celé rozlúskla, myslí si dnes, a chystá sa na ďalší regres – keď sa zase odhodlá.

O tom, čo videla, však dodnes zaryto mlčí.

Možno by niektoré dvere naozaj mali ostať zatvorené. V minulosti by sa nemalo rýpať.

Teda okrem prípadu, že ste naozaj veľmi, veľmi zvedaví. A zároveň pripravení na akékoľvek prekvapenia – počas výletu do vašej vlastnej duše.

Pardón…teda mysle.

Contact

Story Done Ltd

Katarina Karmazinova

128 Axminster Road

N7 6BT London 

T  +44 (0) 759 88 80 967

T  +420 (0) 730 156 873

storydonebox@gmail.com

Support

Terms
Privacy Policy

Contact Us

Connect with us

  • Facebook - Black Circle
  • Twitter - Black Circle
  • Instagram - Black Circle

© 2018 - STORY DONE.

All rights reserved.