• Katarína Karmažinová

Hľadá sa pravá láska. Alebo nehľadá?

Spriaznené duše. Ako v dnešnom digitálnom svete vyzerá ich krivka ponuky a dopytu?

Sme stále na love tých pravých, alebo naše vzťahy končia pri orgazme?

Pýtali sme sa ľudí, či dúfajú aj dnes v lásku na celý život a prečo to pokašľú, keď ju konečne nájdu.


Keď bola Annina babka prvýkrát ako sedemnásťročná na tancovačke, nevedela ešte celkom dobre, čo je penis. Anna sa skoro zadusila lyžicou, keď jej babka pri jedle rozprávala, ako pri tanci videla, že sa dedkovi niečo rysuje medzi nohami "v galotách" a myslela si, že tam má schovaný balíček s orieškami.

Na druhej strane moja babka bola v tomto veku už vydatá a mala prveho syna. Zvyšok života prežila monogamne s dedkom.

Asi sa všetci zhodneme, že v porovnaní s dnešnými sedemnásťročnými a ich sexuálnym know-how sa dynamika za posledné generácie trošičku zmenila. Vyzerá to aj na prerod chápania samotného významu slova "monogamia" - kedysi to znamenalo jeden partner na cely život; dnes ľudia radi pyšne prehlasujú: "Ja som monogamný vo všetkých svojich vzťahoch."

"Ženské telo bolo roky démonizované. Zmienka o klitorise? Nedaj boh. Doteraz sme museli sexualitu potláčať, zrazu však o tom hovoríme, aké máme orgazmy, a ako ich prípadne vylepšiť," hovorí tridsaťjedenročná Lucia. "Asi to nerobíme častejšie, ale určite okatejšie než v minulosti. Všetci sme zvieratká," smeje sa.

Prerodom predtým silnej funkcie manželstiev a rodiny sa naše vzťahy pretvorili. “Dilemy sú tie isté, ale teraz už neplatí, že keď mužovi zahneš, vytváraš riziko, že nebudeš mať čo “do huby”,” konštatuje Jana, “ženy tiež môžu zariskovať, i v manželstve. Teda počet ľudí, ktorí bez väčšej ujmy môžu ísť zo vzťahu do vzťahu a poza bučky, sa reálne zvýšil o 50% - pribudli ženy.”


Sme promiskuitní?

“Monogamiu dnes skoro nikto nedáva, aj keď by chcel,” tvrdí tridsaťročný Jaro. Myslí si, že chlapi v jeho okolí v manželstve stratili trochu z mužnosti. Podľa neho vtipy o neexistujúcom sexe s manželkou vôbec nie sú “mimo mísu” a kríza stredného veku je epidemická.

Jaro udržuje paralelne dva nezáväzné vzťahy, jeden stály. K tomu raz-dvakrát do roka, vždy keď má cestu na východ Slovenska, navštívi kamarátku s ktorou sa vyspí – už deväťročná tradícia. Ona je popritom väčšinou vo vzťahu a jej partneri o tom nevedia. Jaro ju má svojim spôsobom rád, no o vzťah sám nestojí. Nemajú si toľko čo povedať.

Jaro si myslí, že ženy sú väčšinou tie, ktoré prichádzajú v nezáväzných modeloch s návrhom exkluzivity.

O niečo starší Dodo, ktorý si momentálne užíva benefity online zoznamky Tinder sa tiež pridáva v tvrdení, že každá žena má v sebe niečo špecifické a bolo by krásne mať ich bez výčitiek všetky. Dodo baví kolegov v práci svojimi zážitkami z randenia. Hovorí, že od objavenia Tinderu surfuje na "vlne vaginálnych štiav". Ženy na zoznamke musia podľa Dodových slov spĺňať dve kritériá: "Mať vagínu a tep."

Vedieť však v tom chodiť nie je na "trhu s ľudským mäsom" vôbec ľahké. Ide o bodový systém za popularitu, možnosti voľby, a najmä schopnosť mať na uzde celkom prirodzený ľudský pud niekoho vlastniť, a teda nebyť žiarlivý. Spomeňme si len, keď sme ako deti bez váhania skočili iným deťom do vláskov, keď nám zobrali našu hračku a postarali sme sa o spravodlivosť, pokiaľ nás rodičia od malých drzáňov neoodelili.

Potreba byť exkluzívny je niečo, s čím aj seriáloví zoznamkári sem-tam bojujú. Na druhej strane však zoznamky priam okamžite kompenzujú príslušníkov Klubu Raneného Ega: Nechce ma? “Nevadí. Pozriem pár nových profilov, aplikácia mi oznámi, že ku mne pasuje niekoľko ďalších”, hovorí Dodo. " Síce trocha povrchná, ale predsa útecha – akési uistenie, že tam vonku je ešte dosť ľudí, ktorí ma potenciálne chcú."

Tridsaťtri-ročná Amélia opisuje dva skoro identické zážitky, kedy predostrela na párty náhodnej známosti po krátkom flirte sex, čo však zapôsobilo ako náhle anti-afrodiziakum. "Jednoducho nemohol, keď som mu narovinu povedala, ze s ním chcem len spať. Proste to nešlo," spomína Amélia. "Ale paradoxne mi potom ešte vypisoval celé týždne, ako zaľúbený."

Hane, ktorá ma tridsaťdva sa to stalo tiež: "Chlapov to niekedy odstraší, keď to počujú na rovinu." Hana si myslí, že možno týmto správaním berieme mužom vrchnú ruku v celej hre. “Je to akoby myš zahnala mačku do kúta,” uvažuje Hana. “Chlapi sú stále od prírody lovci, aj keď väčšine to azda vyhovuje a emancipáciu si nevedia vynachváliť.”

Dvadsaťšesť-ročný Viktor má však pocit, že fyzická aktivita žien a mužov je dnes viac-menej v rovnováhe a je podmienená možnosťami, tak ako všetko ostatné. Existujú štúdie, ktoré dokazujú, že v spoločenstve, kde je menej chlapov, bude dominovať kultúra jednorázoviek, inak sa väčšinou chlapi prispôsobia a pristúpia na ženské podmienky dlhšieho nahovárania. Dá sa to odpozorovať napríklad na univerzitných kampusoch.

Utrpenie voľby

Ako nájsť toho pravého, či pravú, je dilema mnohých. Veľa ľudi si myslí, že prospekt spriaznenej duše je prekonaný model rokov deväťdesiatych, a teda na svete existuje niekoľko spriaznených duší, s ktorými sme kompatibilní.

Avšak hľadanie "tých pravých" je skomplikované: dynamika našich vzťahov a interakcií sa zmenila nielen rozkvetom zoznamiek, ale prirodzene aj migráciou do väčších miest. Dnes máme “na výber” nie dvoch adeptov, či kandidátky, ale desiatky. Stačí, ak hľadanie uchopíme ako projekt a usilovne zadierame aplikácie, posúvame prstom profily, vyhľadávame spoločenské akcie, či cestujeme – ľudia sú všade.

"Niekedy idem do potravín na jogurt a je ich tak veľa, že ma ten obrovský vyber až znechutí a vyjdem bez toho, aby som niečo kúpila," hovorí Eva. "Ešte za socíku boli dva - biely a jahodový. Zobrali sme jeden a boli sme radi. Teraz je ich štyridsať. Asi tak sa vyvíjala aj celá vec, aj s našimi vzťahmi," kýve hlavou Eva.

Človek sa rozhoduje rýchlejšie, ak nemá veľkú voľbu. Prílišný výber nás paralyzuje a stresuje a paradoxne viac pri rozhodovaní trpíme, keďže nám nikto nezaručí, ako náš výber dopadne. Nemecky sa tomu hovorí Qual der Wahl (utrpenie voľby). Či sme si vybrali správne, nás máta ešte dlho po “výbere”, najmä, keď prídu prvé zadretia.

Problém je, že si voľbou partnera chceme byť istí…a je veľmi tažké si dôverovať v niečom, o výsledku čoho sami nerozhodujeme.

Zoznamkový kolotoč sa zbesilo otáča aj preto, ze ľudia majú menej času. Na seba, aj na lásku. "Je to taká fejková doba - často na jednu noc, bez citov," krčí plecia Lucia.

Okrem (väčšinou) príjemného fyzického aktu nám však ide predovšetkým o masáž ega, pozornosť, pocit validácie, že sme pre niekoho atraktívni a počúva nás, či obíjme, aj keď len na chvíľu.

Nezávislý sex je však aj o novosti, trochu o rebélii, vzrušení, schopnosti sa prekvapiť. "Keď už vieš, čo máš čakať, a čo čakať nemôžeš (vzťah), tak ťa sex omrzí a zase si v kole, hľadáš niečo viac," hovorí Hana. Neverí, že sexuálne vzťahy vydržia dlhodobo, keďže nikdy nebývajú iba o nejakej špeciálnej technike v posteli.

Sex, ktorý je len o sexe, má zo všetkých dnešných modelov azda najkratšiu dobu spotreby. Nie je totiž v realite taký pohodlný, ako pozrieť si porno a zaklopiť potom laptop. Tá druhá osoba totiž ešte sedí na posteli a nejak sa očkáva konverzácia.

"Ľudia okolo mňa spávajú s hocikým a myslím si, že často si dovnútra ani nepozrú," zamýšľa sa Eva. Niektorí sa podľa nej azda boja samoty a nechcú ísť pod povrch, a tak sa tvária, že to celé berú s ľahkosťou. “‘Všetko je v poriadku! Buďme šťastní na ten jeden víkend!’” Gestikuluje Eva. "Ale aj keď s tým človekom pôjdeš na rande, dáte si večeru a drinky, je to stále svojim spôsobom taký mini vzťah, akoby imitácia toho, čo by ste mohli a často aj chceli robiť pravidelne."

Viktor si myslí, že sa jednoducho bojíme zainvestovať city.

Nechceme riskovať, že nás niekto zraní, že ho budeme chcieť a on nás nie, že nás nechá stáť na daždi s tými všetkými pocitmi, ktoré sa nám nahromadia v hrudi, bez toho, že by sme si pamätali vpúšťať ich dnu.

"Ja sa zamilujem do každej ženskej, s ktorou spím," konštatuje Viktor. "Možno to je mojou náturou, hľadať v každom človeku to pekné. Alebo som taký osamelý, tak sa ľahko namotám," myká ramenami. Stalo sa mu už, že mu jeho známosť priazeň neopätovala. To ublíži na egu: "Nie som taký cool, ako som si myslel," uškŕňa sa. "Prečo nezavolala? Čo ja viem? Možno som bol tak zlý v posteli. Možno si to ale len nahováram, lebo to by bolo niečo, čo sa dá technicky vylepšiť, kým po iných stránkach je to už horšie."



Rýchlokurz romantiky

"Ako veľmi máš niečo rád, sa meria merítkom ochoty za ňho niečo strpieť alebo obetovať sa," zamýšľa sa Viktor. "Preto si starí ľudia myslia, že naša generácia je prázdna, lebo často nemáme tie veľké, rodinné jednotky a tie silné zväzky, čo by nás s niekým, či niekde držali."

Bez nejakého väčšieho predpokladu vytvoriť si puto (keď jeden odíde, druhému je ľúto), majú krátkodobé známosti určite pridanú hodnotu, avšak s modelmi našich starých rodičov majú veľmi ďaleko. Pritom keď vidíme starých ľudí na ulici držať sa za ruky, väčšinu ľudí to dojíma. Minimálne sú hneď ready odfotiť si to na instagram.

Eva vždy potrebovala k sexu minimálne pocit, že sa môže zamilovať. "Pre mňa sú city so sexom prepojené. Inak by ma to citovo vyčerpávalo, som romantická duša a nechcem na tom nič meniť."

Nie je jediná, ktorá ma teóriu, že nebude jesť hamburgery, ked môže mať steak.

Podľa päťdesiattri-ročnej Veroniky vzťah musí mať v sebe romantickú naivitu. "Takú, s ktorou vidíte cez ružové okuliare, nasadnete kvôli nemu do lietadla, aj keby bol na druhej strane zemegule. Inak je to o ničom."

Ida, ktorá má tridsaťtri sa pridáva do krúžku snílkov a tvrdí, že nemusí aj roky s nikým spať. Bez ohľadu na "zhovievavosť" doby, musia sa jej podlamovať kolená a búchať srdce. "A to sa deje málokedy," krčí čelom Ida. "Mať niekoho “aspoň na sex”, čo sa ma ľudia pomerne často pýtajú, nemusím. Nikoho neodcudzujem, libidá sú rôzne. Ale ja kým sa nečervenám, nemá to šancu. A červeň v tvári cítim hneď.”

Jana napríklad prišla na význam monogamie, odkedy si paradoxne našla milenca. "Prečo? Pretože jedno zraňuje druhé – aj keď manžel o tom nevie, dávam mu menej pozornosti," vysvetľuje Jana. Chápe preto, že ľudia si aj dnes chcú byť verní, inak toho druhého, či druhých zákonite emočne ukracujú. "Snažím sa to kompenzovať, ale nie vždy to ide. Každý dávame zo seba ľuďom okolo energiu – emočne, fyzicky, dokopy – a aj ju ideálne dostávame." Jana si však myslí, že máme v zásobe iba určitú dávku, ktorú môžeme rozdeľovať. Limitovanú časom a počtom ľudí. Polopate povedané: kvantita na úkor kvality.

“Hľadám predsa toho pravého, naozajstnú lásku.” Našeptávajú nám city. Lásku si človek nepomýli, ako je o tom presvedčená Ida, Eva či Veronika. Nie je však červeň v tvári a ružové okuliare len vyplavený hormón oxytocín, či serotonín? Ako si môžeme byť istí?

Jednoducho, poviete si. Inštinkt je neomylný. Ten pravý je samozrejme niekto, kto je krásny vovnútri aj zvonku, s kým príde vzájomná extáza.

Veľmi sa nad tým nezamýšľame, akú úlohu v našich životoch zohrávajú príbehy o láske, ktorými sa kŕmime už od malička, začínajúc Popoluškou. Takmer všetky sa zameriavajú na turbulentné začiatky vzťahov, kedy sa dvojica zbližuje, kým si po prekonaní urputných prekážok náruživo nepadne do náručia. Príbehy lásky tiež prikladajú len pramalú váhu našim profesiám, stresujúcim džobom, ktoré prinášajú rozpory, tak ako aj výchova detí. V romantických príbehoch deti spravidla neplačú, zaberajú minimum času a sú všeobecne roztomilé a bystré.

Naučili sme sa posudzovať svoje nádeje a očakávania od partnerov podľa merítok umeleckých diel: filmov a piesní o láske. V porovnaní s perfektnou knižnou láskou však naše vzťahy vyzerajú ako vtip: pokrčené, nedostatočné, neuspokojivé.

Romantický koncept nenecháva veľa vzduchu tomu reálnemu: tolerovať toho druhého. Je jednoduché sa zamilovať, avšak pravý heroizmus, a veľa ľudí by povedalo aj “pravá láska”, je pri niekom naozaj zostať, v dobrom aj zlom.

Partner je naše všetko – a to je ten problém

Keď teda už narazíme na toho pravého v tej kope “nepravých” a uchvátene sa rozhodneme, že prestaneme ďalej hľadať, keďže nás objekt natoľko fascinoval, že prestaneme pozerať naľavo, napravo - nastane moment s veľkým “M”: niekto sa stane pre nás prioritou.

Od tohto momentu začne náš objav podliehať grandióznej skúške. Podľa vzťahovej psychologičky Esther Perel azda nikdy predtým v dejinách na partnerov neboli kladené požiadavky podobné tým dnešným. Od našich objektov lásky, kvôli ktorým sme okázalo odložili slobodu a dali im našu vzácnu pozornosť, vyžadujeme to, čo voľakedy jedincom poskytovala celá komunita: buď mojim najlepším priateľom a intelektuálne rovným, skvelým rodičom, vášnivým milencom, šikovným spolu-ekonómom v domácnosti a zábavným spoločníkom v spoločnosti. Očakávam, že sa s tebou už nikdy nebudem cítiť sám, že budeš vždy krásny, vtipný, dáš mi stabilitu a budeš so mnou budovať, ale zároveň mi dáš pocit dobrodružstva a nových podnetov, mystériu a vzrušenie…

Už tie posledné dve kritéria – istota a nepredvídateľnosť si totálne protirečia.

Nikto na svete nemôže splniť všetky naše požiadavky, je to pasca, ktorú sme si na seba ušili. Očakávať, že sa niečo také stane, je logický recept na totálny krach.

Teda časom, keď chémia odíde a my začneme pomaly a s nevôľou siahať do svojich hlbších-plytších zásobníkov na kompromisy, postupne začneme poškuľovať ponad susedov plot, kde je tráva samozrejme zelenšia. Možno sme si nakoniec ozaj iba zle vybrali, a ten pravý bol celý čas ten náš sused... Ako sme mohli byť takí slepí?

Cyklus začína odznova...

Tráva za plotom je vždy zelenšia, ak dobre nepolievame tú vlastnú

Možno by sme mali viac pozerať príbehy, ktoré normalizujú naše zakopnutia a skôr dávajú návod, ako riešiť reálne problém nedokonalosti. Maratón monogamnej lásky na ktorý sa sami prihlásime, nie je iba med. Dnes sa dožívame oveľa dlhšie ako kedysi. Keďže vo vzťahoch je relatívne ľahké skočiť kedykoľvek cez palubu, mali by sme si možno pripustiť, že keď nám partner zahne dva-trikrát počas tridsiatich, či päťdesiatich rokov spolužitia, bol vlastne v monogamii celkom borec!

Podľa Esther Perel existuje viac ľudí, ktorých môžeme milovať, než ľudí, s ktorými vieme prakticky aj žiť.

Ako si ale máme byť istí, či to stále stojí za to? Pýtame sa.

Prečo si však chceme byť istí, že sme v tomto ľudskom supermarkete našli tú pravú lásku navždy? Na to prídeme iba vlastným prieskumom a časom. Otvorenosťou, zvedavosťou, radí Perel. Snažíme sa úzkostlivo zbaviť úzkosti z nedostatku kontroly… ale celkom sa to nedá.

Čím skôr sa s tým vyrovnáme, tým lepšie pre nás.

Útecha je však naporúdzi: niektoré veci už bezpečne vieme. Že sme vzrušení, keď sa máme stretnúť, že sa cítime dobre, keď sa objímame, že môžeme s niekým držať hubu a je nám príjemne, že pri rozhovoroch zabudneme na čas… Každý máme svoj zoznamík.

Možno by sme nemali toľko riešiť (ako ja v tomto článku) a ísť radšej na prechádzku. Sami, alebo s niekým koho (tiež) ľúbime, chytiť sa za ruky, dať si pusu. Aj keď sme práve nahnevaní…možno aj male upustenie od nášho nereálneho sna o dokonalej láske, bude tá najromantickejšia vec, akú sme kedy pre seba a pre nich urobili. Okrem toho je to vždy fajn – asi v každej dobe.

Nech však už čokoľvek napíšem k odvekej úvahe o tom, čo dnes znamená pre ľudí láska, budú to len slová. Ani moji predkovia to celkom nevedeli zosumarizovať v našom folklóre. Prišli s niečim takýmto: Láska, Bože láska, kde ťa ľudia berú? Na horách nerastieš, v poli ťa nesejú.

Takže tak.

Contact

Story Done Ltd

Katarina Karmazinova

128 Axminster Road

N7 6BT London 

T  +44 (0) 759 88 80 967

T  +420 (0) 730 156 873

storydonebox@gmail.com

Support

Terms
Privacy Policy

Contact Us

Connect with us

  • Facebook - Black Circle
  • Twitter - Black Circle
  • Instagram - Black Circle

© 2018 - STORY DONE.

All rights reserved.